Iste ste to už niekedy zažili. Niečo, čo ste pred rokmi považovali za menej dôležité, alebo za ťažko zvladnuteľné a prípadne od normálneho života vzdialené môže neskôr patriť k vašej rutine a nebude pre vás už ničím výnimočné. Takýchto skúsenosti mám zo života veľa. Napríklad si spomínam, že ako puberťák som mal vnútorny strach, že sa nemčinu, ktorú som mal na gymnáziu ako cudzí jazyk, nikdy poriadne nenaučím. Zozačiatku mi pripadal tento germanský jazyk cudzo a nepotrebne. No nakoniec som si našiel k tomuto jazyku cestu, a nemčina sa stala nie len mojou zručnosťou, ale i zdrojom nového poznania, množstva príjemných zážitkov a otvorila mi širšie možnosti v mojom živote. Napríklad vďaka nej som získal aj svoje prvé zamestnanie.
Podobný príbeh môžem spomenúť z univerzitných čias, keď si jeden profesor zaumienil, že prváci odboru ochrany životného prostredia by mali z chémie vedieť všetko tak ako prváci z odboru chémie a prípadne ešte i viac. Vtedy nás 'griloval' nie len z chemických vzorcov a rovníc ale aj z teórie. Skúšku zaklincovali jeho otázky typu, čo je to pyrex alebo elektroforéza. Vtedy mi to prišlo ako, keby bola skúška v neznámom jazyku a v duchu som si kládol otázku, na čo mi tieto nie veľmi praktické vedomosti budú v ďalšiom živote. Dnes hádam pyrexové sklo je bežné v každej kuchyni a osud mi doprial aj obdobie, keď som pár mesiacov bol predajcom amerických zariadení na elektroforézu - separačnej metódy v chemickej analýze.
Je mnoho takých veci, ktoré s odstupom času akoby zmenili poradie. Ich zložitosť sa vytratí a užitočnosť zvýrazni. A tak podobne to bude hádam aj s mojimi blogmi. O blogovaní viem už dosť dlho, ešte skôr ako začali blogy na sme.sk. Osobne tiež poznám mnohých blogerov a rád čítam blogy a to nie len od ľudí, čo poznám, skôr si všímam témy. Doposiaľ som však necítil potrebu ich sám písať. Koncom roku 2010 sa môj názor zmenil a dal som si novoročné predsavzatie, že ich písať budem, aby som sa podelil o niektoré moje postrehy a názory. Dennodenne sa stretávam s námetmi, o ktorých sa da písať. Niektoré veci sú na pousmiatie, no väčšina ja skôr na zamyslenie a kritickú diskusiu. Internet na to dáva vhodný priestor.
Zhodou náhod som sa ocitol v posledných rokoch v slovenskom poľnohopodárstve. V odvetví, ktoré sa dostalo na dolné priečky v spoločenskom rebríčku a aj záujmu štátu, aj keď od neho v podstate všetci závisime, keďže väčšina si potraviny nedorábame sami a jesť sa musí. Ani stránka www.sme.sk nemá samostatnú rubriku venovanú tejto oblasti, nenašiel som ani blogerov, ktorí by sa tomuto odvetviu venovali. Skôr možno nájsť len akýsi falošný imidž produkovaný showbiznisom - programami typu Farmár hľadá ženu, či prejavy pohŕdania. Napríklad v jednom blogu jedna úspešná blogerka s vysokou karmou použila príklad práce dojičky ako niečoho podradného symbolizujúceho životný neúspech jednotlivca. Stavil by som sa, že autorka blogu ako mnoho ľudí dnešnej doby ani poriadne nevideli ako sa vlastne kravy doja a nevedia ani poriadne o čom práca dojičky je a veria, že sa vždy niekto (hlúpy a neuspešný?) nájde na túto prácu.
Mať spoľahlivých dojičov, ako i veľa iných vecí v poľnohospodárstve, nie je dnes ani samozrejme ani jednoduché. Podobne smutné je čítať demagógiu o farmároch, ktorú napísal jeden bloger: "Od profesionálnej armády už nikto nečaká, aby išli zachraňovať obilie, ktoré poľnohospodári nechávajú zhniť na poliach v očakávaní odškodnenia od vlády a EÚ." Opäť ak tu nejde o pohŕdanie zo strany blogera, tak minimálne o neznalosť a nedostatok úsudku. Je pravda, že v minulom extrémnom roku boli miesta, kde obilie poľnohospodári museli nechať 'zhniť', ale to len preto, že sa naozaj pokosiť nedalo, kedže pôda bola tak podmočená, že kombajn by po pár metroch zapadol. Vačšina poľnohospodárov, aj keď jej počasie v roku 2010 spôsobilo miliónové škody, žiadné kompenzácie ani od vlády ani od EÚ nedostali.
Mnohí ľudia, ktorí má poznajú alebo majú možnosť spoznať, sú obyčajne prekvapení, čo práve ja robím v tejto oblasti. Okrem spletitého a neobyčajného osobného príbehu musím dlho vysvetľovať, ako to v tom poľnohospodárstve vlastne funguje a akým smerom sa uberá toto odvetvie.
Ako manažér v tomto odvetví vidím veľké výzvy. Vidím, že dobrý manažment a peniaze nepostačujú, lebo problémy sú komplexnejšie a osud podniku ako aj mnohých iných poľnohospodárov (a nie len ich) - nie je až tak určovaný zvnútra, ale vo podstatnej miere celkovým vývojom v spoločnosti, ktorá pri honbe za hmotnými statkami a zvráteným chápanim pokroku rúca iné hodnoty a zatracuje poznatky našich predkov. Parafrázujúc myšlieku filozofa Jean Jacquesa Rousseau-a pokrok kazí mravy a vzdialuje nás od prírody a prirodzenosti. Ľudské zákony sa spreneverujú tým prírodným a podkopávajú postupne našu vlastnú ľudskú existenciu. Spoločnosť je však vždy len reflexiou jej jednotlivých členov - životov nás ľudí. Paradoxne v dobe najväčšieho blahobytu ľudstva máme menej harmonického a šťastného života, podlomené zdravie u seba a svojich blízkych a oprávnene veľký strach z budúcnosti.
V mojich blogoch by som chcel ísť tejto podľa mňa chorej spoločnosti pod kožu a hľadať súvislosti príčin a dôsledkov. Tiež plánujem písať vo veľkej miere práve o poľnohospodárstve, a priblížiť Vám podľa mojho názoru jeho smutnú realitu. Chcem písať o veciach, ktoré mnohí asi netušia a iní zas úmyselne o tom písať nechcú. Verím, že si moje blogy nájdu svojich čitateľov. Keď budete chcieť na moje blogy reagovať, budem rád, keď mi napíšete e-mail.
